Voľný preklad z angl.

Zbožný kňaz ZACHARIÁŠ  prišiel do mesta a nechal svoju starú manželku ALŽBETU v samote, pretože prišiel rad na službu.

Podrobnosti o usporiadaní kňazských povinností nás nemusia zdržiavať.

Stačí poznamenať, že úrad pálenia kadidla bol považovaný za česť, bol určený žrebom a konal sa pri rannej a večernej obeti.

Zachariáš s kadidelnicou v ruke šiel k oltáru, ktorý stál pred oponou, po pravej strane pri stole s chlebmi a po ľavej strane pri veľkom svietniku.

Samotné miesto, kňazská služba, šumenie mnohých modliacich sa hlasov mimo, to všetko by malo tendenciu pozdvihovať jeho myšlienky k Bohu; a vlniace sa kadidlo, keď stúpalo,  skutočne symbolizovalo stúpanie jeho srdca v ašpirácii, túžbe a dôvere.

Takýto človek nemohol vykonávať svoju prácu bezcitne ani formálne

ZJAVENIE ANJELA

Nebol videný  pri príchode, ale zrazu bol viditeľný, ako stojí pri oltári, ako keby tam už bol predtým; a nestalo sa to, že prišiel, ale že sa Zachariášovi otvorili oči.

A tak, keď sa Elizeov sluha vydesil pri pohľade na obliehateľov, prorok sa modlil, aby sa mu otvorili oči, a keď boli, uvidel to, čo tam bolo predtým, ‚vrch plný koní a ohnivých vozov.‘

Nielen chrámové nádvoria, ale všetky miesta sú plné božských poslov a mali by sme ich vnímať, ak by bolo naše videnie očistené. Ale takéto úvahy nemajú oslabiť nadprirodzený prvok v zjavení  tohto anjela s jeho posolstvom.

BOL POSLANÝ a  BOL POSLUŠNÝ BOŽEJ VOLI ODOVZDAŤ HO! 

Táto časť popisuje dva príchody či zjavenia anjelov.  Niekedy pre  moderné myslenie sú takéto fakty  podozrivé.

Ak však Ježišovo narodenie bol príchod vteleného Božieho Syna do ľudského života, a  nie je legendou, anjelské krídla sa v celom príbehu lesknú svojou bielou  priesvitnosťou  a anjelské hlasy uctievajú Pána ľudského pokolenia  a anjelské oči hľadia na Jeho kolísku a tam sa učia nové lekcie.

Najoddanejšie srdce si uvedomuje zmenšujúcu sa hrôzu, keď sa stretne tvárou v tvár s nebeským jasom, ktorý sa ukázal  do našej temnoty. Takže „neboj sa“ je prvé slovo na perách posla a človek si môže predstaviť zvuk nežnosti a pokoja srdca, ktorý nasledoval.

Často sa myslelo, že Zachariáš sa modlil za potomstvo, keď pálil kadidlo; ale rozprávanie to nehovorí a okrem toho, že prestal dúfať v deti (ako ukazuje jeho nedôverčivosť), určite to vrhá na jeho náboženský charakter hanobenie predpokladať, že osobné želania boli v takej posvätnej chvíli na⁷ prvom mieste.

Modlitby, ktoré už dávno odložil a napokon ich odmietol, teraz opäť začali žiť. Boh často mešká, ale nezabúda. Požehnania môžu dnes prísť ako výsledok starých modlitieb, ktoré takmer vymizli z našej pamäti a našej nádeje.

Všimnite si, aké krátke je oznámenie o narodení dieťaťa,

aj keď to bolo dôležité pre srdce otca, a ako proroctvo pretrváva na budúcej práci dieťaťa, ktorá je dôležitá pre svet.

Najprv sa vysloví jeho meno, charakter a práca vo všeobecnosti a potom sa na záver načrtne jeho konkrétna funkcia PREDCHODCA.  Názov je významný. ‚Ján‘ znamená ‚Pán je milostivý.‘

Bolo to znamenie, zhustené proroctvo, ktorého naplnenie siahalo za jeho nositeľa až k Nemu, keďže jediným predchodcom bol Ján, znak Božej milosti.

Jeho charakter {Lukáš 1:15} kladie na prvé miesto: veľký v očiach Pána‘.

Sú niektorí, ktorých Boh uznáva za veľkých, malých, ako sme my všetci pred ním. A Jeho hodnotenie veľkosti nie je hodnotením  sveta. Ako by sa Herodes, Pilát alebo Caesar, alebo filozofi v Aténach alebo rabíni v Jeruzaleme posmievali, keby ich upozornili na toho vychudnutého askétu, ktorý vychrlil na zástup Židov slová, ktoré by považovali za divné, a povedali im, že je to najväčší muž na svete {okrem Jedného}! Prvky veľkosti v odhade Boha, ktorým je pravda, sú oddanosť Jeho službe, horiace presvedčenie, intenzívna morálna vážnosť, nadradenosť zmyslovým rozkošiam, jasné uznanie Ježiša a pokorné sebazaprenie pred Ním. Toto nie sú prvky uznávané vo svetovom Panteóne. Prijmime pre seba  Boží štandard.

Ján mal byť nazarejom, ktorý nežije pre zmysly, ale pre dušu, ako  všetci Boží VEĽKÍ.

 Forma môže byť rôzna, ale podstata sľubu ZDRŽANLIVOSTI zostáva pre všetkých kresťanov.

Nasadiť pätu zvieraťu, t.j.pudovým sklonom a aktivitám v našom  vnútri a držať ho dobre pripútané je nevyhnutné, ak máme niekedy spoznať tú plnú inšpiráciu, ktorá pochádza z posvätnejšieho zdroja, než sú výpary z pohára vína. Tak ako Ján, aj my musíme utiecť pred jedným, ak chceme mať druhého, a byť ‚naplnení Duchom Svätým‘.

Dôsledok jeho charakteru je vidieť v jeho práci, ako je všeobecne opísané v Lukášovi 1:16. Len taký človek môže v čase náboženského úpadku uskutočniť takú zmenu, ktorá mnohých privedie k Bohu. Potrebuje silnú ruku na kontrolu pohybu smerom nadol a na jeho spätný chod. Nikto, kto je sám zapletený v zmysloch a je čiastočne naplnený Božím Duchom, NEBUDE MAŤ VEĽKÝ VPLYV NA DOBRO.  Na to, aby zastavil voz rútiaci sa dolu kopcom, je potrebný Herkules a všetci Boží Herkulesovci sú stvorení podľa jedného vzoru, a to tak ďaleko, že pohŕdajú rozkošami a vyprázdňujú sa a cítia, že môžu byť NAPLNENÍ DUCHOM.

Jánova SILA

Jánov špecifický úrad je opísaný v Lukášovi 1:17 s narážkou na záverečné proroctvo Malachiáša.

Toto proroctvo podnietilo očakávanie, že Eliáš bude osobne predchádzať Mesiášovi.

Ján bol ako novuzrodenie prísneho proroka. Prišiel v podobnej epoche.

Jeho vlastnosť, podobne ako Eliášova, bola ‚SILA‘, nie jemnosť.

Ak prvý prorok mal pred sebou  Achaba a Jezábel, druhý Eliáš mal Herodesa a Herodiadu.

Obaja strašili na púšti, obaja sršali hromy výčitiek. Oboje OTRIASLO NÁRODOM a POBÚRILO SVEDOMIE:

Žiadne dve postavy v Písme nie sú pravdivejšími bratmi v duchu ako Eliáš Tišbejský a Ján Krstiteľ.

Jeho veľkým dielom je ísť pred Mesiášom - vystúpiť skor ako sa ukáže Mesiáš 

 a PRIPRAVIŤ IZRAEL NA JEHO KRÁĽA!

 Všimnite si, že meno prichádzajúceho sa v Lukášovi 1:17 nespomína. „Jemu“ stačí. Zachariáš vedel, kto je ‚On‘.

Všimnite si však aj to, že tá istá tajomná osoba sa zreteľne nazýva ‚Pán‘, čo v tejto súvislosti a vzhľadom na pôvodné proroctvo v Malachiášovi môže byť iba božské meno.

Takže nejakým spôsobom, ktorý ešte nebol objasnený,

PRÍCHOD MESIÁŠA mal byť PRÍCHODOM PÁNA k Jeho ľudu

 a Ján bol v istom zmysle Predchodcom Boha , ktorý prišiel na túto zem medzi ľudí.

PRÍPRAVA IZRAELA 

 Ale spôsob, akým mal byť Izrael pripravený, je bližšie špecifikovaný v stredných vetách verša, ktoré sú tiež založené na Malachiášových slovách.

Výklad „obrátiť srdcia otcov k deťom“ je veľmi pochybný; ale najlepším vysvetlením sa zdá, že slovné spojenie znamená

VRÁTIŤ potomkom prastarých otcov národa VIERU a POSLUŠNOSŤ predkov.

Majú byť skutočným Abrahámovým semenom, pretože konajú skutky a ctia Abrahámovu vieru.

Slová naznačujú tú istú pravdu, ktorú potom Ján  spustil ako ostrý šíp:

‚Nemyslite si, že nehovorte, že nášmu otcovi máme Abraháma.‘

Zaprenie tela by malo viesť k spriaznenému duchu. Ak tomu tak nie je, nie je to nič.

Obrátiť „neposlušných k múdrosti spravodlivých“ je prakticky tá istá zmena,

ibaže sa na ňu pozeráme z iného uhla pohľadu.

POKÁNIE 

Ján bol poslaný, aby vykonal pokánie, tú ZMENU MYSLENIA A SRDCA 

pomocou ktorej by tí, ktorí neposlúchajú Božie príkazy, mali byť privedení k tomu, aby vlastnili a uplatňovali morálne a náboženské rozlišovanie, ktoré prebýva iba v duchoch spravodlivých.

Neposlušnosť je hlúposť!

 Skutočná múdrosť sa nedá oddeliť od poctivosti. S

kutočná poctivosť nemôže žiť oddelene od poslušnosti Bohu.

Taký bol Boží zámer poslať Jána.

Ako smutne kontrastujú skutočné účinky jeho misie s prípravou!

Tak úplne môžu ľudia prekaziť zámery Boha, ako povedal Ježiš v súvislosti s Jánovým poslaním:

‚Farizeji a zákonníci zmarili Božiu radu sami proti sebe tým, že neboli od Neho pokrstení.‘

Dávajme pozor, aby sme, pokiaľ ide o nás, nezmarili jeho milostivý zámer vykúpenia v Kristovi!

The devout priest has come up to the city, leaving his aged wife in solitude, for his turn of service has arrived. Details of the arrangements of the sacerdotal ‘courses’ need not detain us. We need only note that the office of burning incense was regarded as an honour, was determined by lot, and took place at the morning and evening sacrifice. So Zacharias, with his censer in his hand, went to the altar which stood in front of the veil, flanked on the right hand by the table of shewbread, and on the left by the great lamp-stand. The place, his occupation, the murmur of many praying voices without, would all tend to raise his thoughts to God; and the curling incense, as it ascended, would truly symbolise the going up of his heart in aspiration, desire, and trust. Such a man could not do his work heartlessly or formally