2084 Boh sa dáva poznať tak, že pripomína svoje všemohúce, láskavé a oslobodzujúce konanie v dejinách toho, na ktorého sa obracia: (2057) „Ja som… ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva“ (Dt 5,6) . Prvé „slovo“ obsahuje prvé prikázanie Zákona: „Budeš sa báť Pána, svojho Boha, a jemu budeš slúžiť… Nebudeš chodiť za cudzími bohmi“ (Dt 6,13-14) . Prvá výzva a spravodlivá požiadavka Boha je, aby ho človek prijal a aby sa mu klaňal. (398)

2097 Klaňať sa Bohu (2807) znamená s úctou a s absolútnou podriadenosťou uznávať „ničotu stvorenia“, ktoré jestvuje jedine vďaka Bohu. Klaňať sa Bohu znamená: ako Mária v Magnifikate chváliť ho, velebiť ho a seba pokorovať, s vďačnosťou vyznávajúc, že urobil veľké veci a že jeho meno je sväté. Adorácia jediného Boha oslobodzuje človeka od uzavretia sa do seba, od otroctva hriechu a modloslužby sveta.

Velebí *
    moja duša Pána
a môj duch jasá *
    v Bohu, mojom Spasiteľovi,
lebo zhliadol na poníženosť svojej služobnice. *
    Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia,
lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný, *
    a sväté je jeho meno
a jeho milosrdenstvo z pokolenia na pokolenie *
    s tými, čo sa ho boja.

Ukázal silu svojho ramena, *
    rozptýlil tých, čo v srdci pyšne zmýšľajú.
Mocnárov zosadil z trónov *
    a povýšil ponížených.
Hladných nakŕmil dobrotami *
    a bohatých prepustil naprázdno.

Ujal sa Izraela, svojho služobníka, *
    lebo pamätá na svoje milosrdenstvo,
ako sľúbil našim otcom, *
    Abrahámovi a jeho potomstvu naveky.

2096 Adorácia (klaňanie sa) je hlavným úkonom čnosti nábožnosti. Klaňať sa Bohu znamená uznávať ho za Boha, Stvoriteľa a Spasiteľa, za Pána a Vládcu nad všetkým, čo jestvuje, za nekonečnú a milosrdnú Lásku: „Pánovi, svojmu Bohu sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť“ (Lk 4,8) , hovorí Ježiš, citujúc Deuteronómium

2628 Klaňanie sa (adorácia) (2096-2097) je základným postojom človeka, ktorý sa uznáva za tvora pred svojím Stvoriteľom. Oslavuje veľkosť Pána, ktorý nás stvoril, a všemohúcnosť Spasiteľa, ktorý nás oslobodzuje od zla. Adorácia je hlbokým sklonením sa ducha pred „Kráľom slávy“ (Ž 24,9-10) a úctivým mlčaním pred Bohom, ktorý „je vždy… väčší [ako my]“. Klaňanie sa trojsvätému a nanajvýš láskyhodnému Bohu (2559) nás napĺňa pokorou a dodáva našim prosbám dôveru.

POSVAŤ SA MENO TVOJE

2807 Výraz „posvätiť“ sa tu nemá chápať predovšetkým v jeho príčinnom význame (jedine Boh posväcuje, robí svätým), ale najmä vo význame hodnotiacom: uznávať za svätého, sväto zaobchádzať. (2097) Preto sa pri klaňaní táto prosba niekedy chápe ako chvála a vzdávanie vďaky. Ale Ježiš nás túto prosbu naučil vo forme optatívu: ako prosbu, túžbu a očakávanie, v ktorých sú zaangažovaní Boh i človek. Už od prvej prosby k nášmu Otcovi sa ponárame do vnútorného tajomstva jeho božstva a do drámy spásy nášho ľudského pokolenia. Prosiť ho, aby jeho meno bolo posvätené, nás zapája do „dobrotivého rozhodnutia, čo si… predsavzal“ (Ef 1,9) , „aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“ (Ef 1,4) .

2559 „Modlitba je povznesenie duše k Bohu alebo prosba k Bohu o vhodné dobrá.“ Z akej pozície hovoríme, keď sa modlíme? Z výšok našej pýchy a našej vlastnej vôle alebo „z hlbín“ (Ž 130,1) poníženého a skrúšeného srdca? Kto sa ponižuje, bude povýšený. Poníženosť je základom modlitby. My „nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba“ (Rim 8,26) . Poníženosť je predpokladom, aby sme dostali nezaslúžený dar modlitby: Človek je pred Bohom žobrák.